Škodlivé snahy o turbointegráciu
Veľa sa už popísalo o tom, že problémom Grécka je euro. Je to pravda, ale len čiastočne. Euro v gréckej dráme naozaj zohráva podstatnú úlohu. Ale prapríčina toho, prečo je euro dôležitým ohnivkom v reťazi dnešných problémov gréckej ekonomiky, je ...
Veľa sa už popísalo o tom, že problémom Grécka je euro. Je to pravda, ale len čiastočne. Euro v gréckej dráme naozaj zohráva podstatnú úlohu. Ale prapríčina toho, prečo je euro dôležitým ohnivkom v reťazi dnešných problémov gréckej ekonomiky, je niekde inde.
Skutočný problém spočíva v tom, že euro bolo jeho architektmi zámerne použité ako turbo, ktoré malo urýchliť motor integrácie krajín eurozóny a povzbudiť aj ostatné krajiny mimo eurozóny, aby urýchlili proces integrácie na úrovni EÚ. V samotných základoch projektu jednotnej európskej meny je teda primiešaná ideologická vízia jednotnej Európskej únie s jednotnými politikami, ktoré by boli vykonávané centralizovanými orgánmi z Bruselu. Táto kalkulácia bola založená na predpoklade, že politická integrácia a centralizácia budú narážať na odpor „zdola“, ktorý mal byť prekonaný ekonomickou integráciou s eurom ako jej hlavnou hybnou silou. Prvá časť tohto predpokladu sa naozaj naplnila. Snahy o centralizáciu právomocí v Bruseli sa skutočne nestretávajú s pochopením vo väčšine členských štátov. Avšak jeho druhá časť bola a je tragickým omylom. Euro nie je prirodzeným urýchľovačom integrácie. Použilo sa ako "baranidlo" pre vytvorenie tlaku na vznik centralizovanejších, neskôr federálnych inštitúcií. Tomuto bolo podriadené všetko, preto sa zatvárali oči nad neplnením základných kritérií, preto sa ignorovali ekonomické zákonitosti.
V tomto zmysle je Grécko obeťou tejto ekonomicky nepremyslenej ambície dotlačiť európske krajiny do federálneho usporiadania čo najskôr. Vari ani netreba dodávať, že Grécko nebolo len nevinnou obeťou, ale na svojej ekonomickej samovražde sa celé desaťročia ochotne podieľalo prinajmenšom ako spolupáchateľ. V dôsledku čoho ho nečaká nič dobré či už v eurozóne alebo mimo nej. Ak si s tým grécki politici nebudú vedieť poradiť, ako to práve predvádzajú grécki ultraľavičiari, je možný aj kolaps demokratického politického systému a jeho nahradenie vojenskou diktatúrou.
Najväčšou hrozbou Európy teda nie je Grécko, ale nezodpovedné a nedomyslené snahy o európsku turbointegráciu. Šokujúce je, že zodpovední to stále nechápu. Ronia krokodílie slzy nad tým, že projekt eura, ktorý mal pomôcť procesu integrácie dnes napomáha procesu dezintegrácie. A nazývajú to paradoxom, pričom to žiadny paradox nie je. Grécke problémy boli znásobené tým, že sa dostalo do eurozóny, kde nemalo čo hľadať.
Iróniou na druhú je, že zároveň s eskaláciou gréckej krízy, bola zverejnená „správa piatich prezidentov“ inštitúcií EÚ o budúcnosti hospodárskej a menovej únie, ktorá sa tvrdošijne drží toho istého fatálneho omylu, ktorý Grécko najprv dostal do menovej únie a potom ho tam zošrotoval. Hospodársku a menovú úniu vraj treba prehĺbiť a dobudovať najneskôr do roku 2025, vrátane vytvorenia budúceho spoločného ministerstva financií eurozóny! Autori ako keby si neuvedomovali, že práve uponáhľaná centralizácia a prenos kompetencií na úroveň EÚ má na svedomí radikalizáciu nálad proti Bruselu a
Ak Vás ale tento text ešte stále nepresvedčil a nevidíte nič zlé na pláne jedna mena – jedna menová politika – jedna rozpočtová politika, potom Vám navrhujem, aby ste si urobili nasledujúci myšlienkový experiment: najprv si živo pripomeňte nedávnu horúcu diskusiu o prerozdelení kvót migrantov v rámci EÚ. Potom si za jednotnú migračnú politiku, ktorú má EÚ už dnes, dosaďte jednotnú rozpočtovú politiku, o ktorú sa mnohí usilujú až s fanatickou posadnutosťou. Následne si za dnešné spoločné rozhodovanie o prerozdelení kvót migrantov dosaďte budúce spoločné rozhodovanie o prerozdelení spoločného daňového bremena a o prerozdelení spoločných európskych výdavkov.
Už vidíte tie konflikty a napätia, ktoré by spoločná rozpočtová politika priniesla, a ktoré by boli tým väčšie, čím väčší by bol spoločný európsky rozpočet? Vidieť to, k tomu netreba ani doktorát z politickej ekonómie. Ale prečo to potom nevidia autori tejto správy a im podobní? Stačí k tomu maličkosť. Zásadne preceňovať integračné prínosy a úplne ignorovať obrovské dezintegračné riziká turbointegrácie.
Ján Oravec, .týždeň