Rozprávka o menovej únii
Rozprávky sú neoddeliteľnou súčasťou nielen detského sveta, ale mnohým rozprávkam veria aj dospelí. V rámci tohto žánru existuje zaujímavá kategória, tzv. európske rozprávky, ktorým veria dospelí v Bruseli.
Rozprávky sú neoddeliteľnou súčasťou nielen detského sveta, ale mnohým rozprávkam veria aj dospelí. V rámci tohto žánru existuje zaujímavá kategória, tzv. európske rozprávky, ktorým veria dospelí v Bruseli. Jednou z najnovších je tá o skutočnej hospodárskej a menovej únii. Znie asi takto. Pred niekoľkými rokmi zlý svet zoslal na Európu katastrofu v podobe finančnej a ekonomickej krízy. Európa bola bezbranná, pretože nebola skutočnou hospodárskou a menovou úniou. Preto mala kríza závažné dôsledky: zmizol ekonomický rast a objavila sa veľká pliaga v podobe vysokej nezamestnanosti. Situácia bola vážna, nie však zúfalá. Múdre hlavy v Európe totiž vydumali zázračný recept. Stačí vytvoriť skutočnú európsku hospodársku a menovú úniu a v Európe konečne nastane raj na zemi.
Aj keď je táto európska rozprávka pomerne nová, v Bruseli stihla natoľko zľudovieť, že jej dnes verí takmer každý. A čo by to bol za kandidát na predsedu Európskej komisie, ak by si ju tiež neosvojil? Nie, Jean Claud Juncker veru takúto hrubú chybu neurobil. V jeho 10-bodovom programe, ktorý zverejnil ešte v júli, sa skvie bod o „hlbšej a spravodlivejšej hospodárskej a menovej únii“. Podal si tak prihlášku do stále sa rozrastajúcej cirkvi, ktorej hlavným predmetom zbožňovania je centralizovaná hospodárska a menová únia. Základnou dogmou tejto cirkvi je falošná viera, že čo najrýchlejšie vytvorenie naozajstnej únie je čarovným prútikom, vďaka ktorému budeme schopní nechať zmiznúť také nepríjemné javy ako sú stagnácia a nezamestnanosť. To je však zásadný omyl. Problém Európy dnes nespočíva v absencii väčšieho európskeho rozpočtu, vlastných európskych daní, jednotnej rozpočtovej politiky a silného eurokomisára pre túto oblasť. Ak by Európa tieto silné nástroje odrazu mala, neboli by sme bližšie európskemu raju, ale európskemu peklu. Až potom by sa totiž ukázalo, že problémom neboli chýbajúce silné nástroje, ale absencia akéhokoľvek konsenzu o tom ako ich používať.
Preto je zbytočné, dokonca až nebezpečné, strácať čas realizovaním utopického sna o vyriešení všetkých našich problémov zázrakmi prichádzajúcimi zhora, z centra, z Bruselu, z novovytvorených EÚ inštitúcií a ich nástrojov. Veci by oveľa viac prospela ochota tu dolu, v teréne jednotlivých krajín, konečne začať robiť takú politiku, ktorá úniu skostnatelých a nekonkurencieschopných premení na úniu pružných a dynamických ekonomík. Tu sa však končí rozprávka a začína sa iný príbeh, príbeh bez zaručeného happy endu, príbeh s otvoreným koncom.
Ján Oravec, HN