Hlúposť je nesmrteľná
Opäť sme sa o tom raz mohli presvedčiť, keď odborárski bossovia vytiahli z rukáva ich „najnovšie“ eso v boji proti nezamestnanosti a s vážnymi tvárami ho prezentovali širšej verejnosti. Znížiť mieru nezamestnanosti má skrátenie pracovného času.
Opäť sme sa o tom raz mohli presvedčiť, keď odborárski bossovia vytiahli z rukáva ich „najnovšie“ eso v boji proti nezamestnanosti a s vážnymi tvárami ho prezentovali širšej verejnosti. Znížiť mieru nezamestnanosti má skrátenie pracovného času. Tento nápad nie je vôbec nový. Na Slovensku ho už v minulosti práve odbory navrhovali niekoľkokrát. Skrátenie pracovného týždňa prijali pred niekoľkými rokmi ako „riešenie“ nezamestnanosti vo Francúzsku. Vtedy tak urobili s veľkými fanfárami, aby neskôr v tichosti od tejto „inovácie“ postupne ustupovali. Myšlienka prerozdelenia práce medzi viacerých ľudí je však oveľa staršia, dokonca tak stará, že v ekonómii bola viac než dostatočne preukázaná jej absurdnosť. Niet sa preto čo čudovať, že návrh medzičasom už stihli odmietnuť nielen zamestnávatelia, ale aj ministerstvo práce.
Celý cirkus okolo skracovania pracovného času, tak v minulosti ako aj dnes, vychádza z dvoch nesprávnych predpokladov. Tým prvým je, že máme jednu tortu a tým druhým, že z tejto jednej torty môžeme nasýtiť viac ľudí, ak ju nakrájame na menšie kúsky. Ponuka pracovných miest však nie je jedna torta danej veľkosti, neustále sa dynamicky mení jej kvalitatívna štruktúra a objem. A torta sa síce dá nakrájať na 40 menších porcií namiesto pôvodných dvadsiatich, ale krájať ju na tisíc kúskov je zjavný nezmysel. Pravda, z tohto pravidla existuje v Biblii popísaná výnimka, ktorou je nasýtenie množstva ľudí z jedného bochníka chleba. Tento čin si však vyžadoval unikátne know-how, vďaka ktorému neprišlo k masovému rozšíreniu tohto prerozdeľovania bez obmedzení.
Veľkým humbukom je aj tvrdenie odborov, že by neprišlo k zvýšeniu nákladov zamestnávateľov. Ak by naozaj neprišlo, tak tie isté peniaze bude len míňať viac ľudí, čím by sa ako úplne nepravdivý ukázal argument odborov o vyššej kúpnej sile vďaka väčšiemu počtu zamestnaných. Tá sa môže zvýšiť len zvýšením nákladov zamestnávateľov, čo je skutočný cieľ odborov, ktorý by ale v súčasnej situácii neznamenal viac zamestnaných, ale menej.
Riešením nezamestnanosti teda nie je prerozdelenie práce medzi viac ľudí, ale viac práce, vďaka čomu bude možné zamestnať viac ľudí. A viac práce môže vzniknúť dvojakým spôsobom. Buď nové pracovné príležitosti vytvoria existujúce firmy alebo bude viac práce vďaka novovznikajúcim firmám. A tu vidím priestor aj pre odborárskych bossov. Namiesto oprašovania hlúpych a absurdných nápadov, tu je pre nich návrh ako môžu skutočne prispieť k znižovaniu nezamestnanosti: šup šup, zakladať firmy, zháňať objednávky a vytvárať pracovné príležitosti.
Ján Oravec, HN