V parlamente sa znásilňovalo
Poslanci si síce odňali imunitu, ostal im však pocit, že stoja nad právom v tom zmysle, že si so zákonmi môžu robiť doslova čo chcú. Že si zo zákonov môžu urobiť slúžku.
Ak ste začali čítať tento text v nádeji, že sa dozviete, ktorý poslanec znásilnil ktorú poslankyňu, alebo nebodaj, ktorá poslankyňa ktorého poslanca, musím vás sklamať. Informáciou tohto typu neviem poslúžiť. Napriek tomu si stojím za tvrdením v titulku: v slovenskom parlamente sa znásilňovalo. Znásilnené, a to už po i-xtý krát, bolo právo.
Poslanci si síce odňali imunitu, ostal im však pocit, že stoja nad právom v tom zmysle, že si so zákonmi môžu robiť doslova čo chcú. Že si zo zákonov môžu urobiť slúžku. To nie je právny štát. A pri tejto „úcte“ k tvorbe práva ani tak skoro nebude. Ako by aj mohol byť, keď sa vláda a jej jednotlivé ministerstvá predbiehajú v tom, kto schvaľovacím procesom „pretlačí“ viac noviel zákonov v čo najkratšom čase. A čím dôležitejší zákon, čím závažnejší je jeho dopad, tým menej dní sa ocitne v pripomienkovom konaní.
Ako môžeme chcieť od občanov a podnikateľov, aby rešpektovali a dodržiavali zákony, vrátane tých ktoré sa im nepáčia, ak politici, keď sa im z nejakého dôvodu nejaký zákon nepáči, tak ho zmenia doslova za niekoľko hodín. Navyše, z vlastných legislatívnych pravidiel či z vlastného rokovacieho poriadku si pritom urobia zdrap papiera. Výsledkom je právny rámec, ktorý nie je zárukou stabilných pravidiel, ale zdrojom právnej neistoty. Krátkodobé politické záujmy dokaličili náš právny systém do tej miery, že dnes nikto nevie, čo a dokedy bude platiť a odkedy začne platiť niečo iné.
Sme tak svedkami toho, že na základe politickej objednávky sú u nás zákony schvaľované za 2 dni. Problémom však je, že na rozhodnutia súdov, ktoré na základe takto schvaľovaných zákonov musia pracovať, čakáme 5 i 10 rokov. Návod na riešenie je jednoduchý: zákony schvaľované hoci aj 5 rokov a rozhodnutia súdov trvajúce 2 dni. Bohužiaľ, realizácia tak jednoduchá nebude. Niekde však treba konečne začať.
Obľúbenou technikou rokovania vlády sa v posledných týždňoch stali mimoriadne zasadnutia vlády. Ak by si niečo zaslúžilo zvolanie mimoriadneho rokovania vlády, tak je to práve katastrofálne zaobchádzanie exekutívy a zákonodarcov so zákonmi a z toho vyplývajúci alarmujúci stav nášho právneho rámca. Ak ani výkonná moc a ani zákonodarná moc nie sú tejto sebareflexie schopné, je tu Ústavný súd, ktorý by im mal nielen nastaviť kritické zrkadlo, ale aj svojím nálezom v tejto veci ich vyčíňanie zastaviť.
Ján Oravec, HN