Tretia cesta rozpočtovej zodpovednosti?
Návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti treba jednoznačne privítať. Ale zároveň netreba podliehať prílišnému optimizmu.
Návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti treba jednoznačne privítať. Už pred niekoľkými mesiacmi som na tomto mieste vyzdvihol rodiacu sa dohodu. Keďže návrh verejnosti teraz predstavili zástupcovia všetkých parlamentných strán, zdá sa, že sa dožijeme zriedkavého javu, zhody koalície a opozície pri podstatnej téme akou je rozpočtová zodpovednosť. A to je rozhodne veľká vec. A ešte väčšia, ak si uvedomíme, že tu ide o zhodu na uzákonení mechanizmov, ktoré majú zabrániť dnešným i budúcim politikom neúmerne zadlžovať krajinu v budúcnosti. Ale zároveň netreba podliehať prílišnému optimizmu.
Kameňom úrazu je napríklad rôzny výklad toho, čo je neúmerné zadlžovanie. Odborná verejnosť by rada videla čiaru deliacu úmerné od neúmerného čo najbližšie nule, naopak, politici si budú chcieť nechať väčší manévrovací priestor. V tejto súvislosti sú falošné tvrdenia o tom, že istá úroveň dlhu je zdravá a dokonca žiadúca, pretože dnešné verejné výdavky prinášajú prospech budúcim generáciám. Ak by to hneď tak aj bolo, dá sa to dosiahnuť aj bez zadlžovania. Príkladom môže byť Estónsko, ktoré má nielen veľmi nízku zadlženosť, ale zároveň určite nezanechá budúcim generáciám menej než my.
Zhoda o zabránení neúmerného zadlžovania je síce fajn, nie je však zhodou o tom, ktoré opatrenia a politiky sú škodlivé, pretože majú za následok zadlžovanie, a ktoré naopak užitočné a prospešné. Príkladom za všetky je politika verejných výdavkov. Pre celé generácie politikov i ekonómov bola stimulácia ekonomiky, často aj prostredníctvom deficitného financovania, alfou a omegou ich predstavy o rozvoji ekonomiky. Až sme sa dostali na pokraj kolapsu. Je veľký rozdiel, keď k nej pristupujeme s vedomím, že prílišné prerozdeľovanie odčerpáva zdroje z ekonomiky a tak spomaľuje ekonomický rast. Ústavné obmedzenia eskapád politikov podkopávajúcich zdravé základy ekonomiky by preto mali stáť na pevnejších nákladoch než je len dlhodobá udržateľnosť verejných financií. Ideálne by bolo, keby politici robili správnu politiku preto, že sú o jej správnosti presvedčení, nie preto, že im za jej nerobenie hrozí nejaká sankcia. Ale lepší je sankčný mechanizmus než nič.
A napokon tu je súvislosť zákona o rozpočtovej zodpovednosti s tzv. eurovalom. Z rôznych zdrojov k nám prichádzajú informácie, že val krvopotne navyšovaný zo 400 na 800 miliárd Eur nebude stačiť. Bývalý britský premiér Gordon Brown tento týždeň v medzinárodnej tlači kvantifikoval potrebu navýšenia valu až na 3 000 miliárd Eur. Je bizarné, že iniciatíva na zatiahnutie tzv. dlhovej brzdy bola prezentovaná práve v okamihu, keď finišuje schvaľovací proces zvýšenia výdavkov na euroval. A keďže ani ďalšiemu navyšovaniu výdavkov na euroval sa zrejme nebude dať vyhnúť, je nad slnko jasnejšie: buď budeme navyšovať euroval, ale potom sa rozlúčme s rozpočtovou zodpovednosťou, alebo budeme rozpočtovo zodpovední a potom zabudnime na euroval. Tretej cesty niet.
Ján Oravec, HN